Z Grazu do Livigna cez Martin a Poprad

Z Grazu do Livigna cez Martin a Poprad

 Štvrť roka za mnou, sezóna je už v plnom prúde, no ja mám pocit, akoby rok 2019 začal len pred chvíľou. Všetko ubehlo tak strašne rýchlo. Ale ako začal môj rok 2019?

Sezónu som začal hneď 1. januára spolu s Rišom Nagym už tradične bežkami vo Svite na ProsSwim kempe. Cestoval som priamo zo silvestrovskej lyžovačky. Tento rok som na kempe pobudol iba pár dní, pretože som chcel absolvovať aj sústredenie v Grazi. A tak som musel bežky trocha skrátiť. Takže pekne po poriadku, zo silvestrovskej lyžovačky som cestoval do Svitu na kemp a z kempu som cestoval priamo do Grazu na týždňové sústredenie. Ešte stále som mal v aute veci zo Silvestra, lyže a aj bežky.

 

Týždeň v Grazi bol pre mňa doslova šokovou terapiou. Cez vianočné sviatky som netrénoval a prvý ozajstný kontakt s vodou v roku 2019 som mal až 5. januára v Grazi. Trojfázové tréningy, voda, posilňovňa, voda. Nič príjemné po 2 týždňoch vianočného prejedania sa.

Z Grazu som odchádzal pekne “rozsekaný” do Topoľčian. Celkom som mal naponáhlo, pretože ma čakalo ozajstné sústredenie – mesačný pobyt „all inclusive“ v martinských kasárňach.

To už bol 14. január a ja som skoro ráno valil po zasneženej ceste do martinských kasární. Bol som trocha v strese, nevedel som presne, čo mám očakávať. Na bráne ma už čakal vojak, ktorý ma následne usmernil, oznámil mi plán, miesto kde mám zaparkovať a kde sa mám ísť ubytovať.

Dni na výcviku sa vliekli. Prvé dva týždne sme absolvovali viac-menej na učebni. Niečo ako štúdium na vysokej škole, ale s vojenskou tematikou. Psychológia, vodcovstvo, komunikácia a iné „chuťovky“. Každé ráno o 7:00 nástup na výcvik, samozrejme, správne ustrojený a oholený. Trénovať som mohol iba po pracovnej dobe, čo znamenalo, že do 16:00 som bol v kasárňach a následne som utekal, a to doslova, na martinskú plaváreň, kde som si odtrénoval 2 hodinky s miestnym klubom. Po tréningu som hneď volal svojim kolegom a šli sme na večeru.

 

Druhé dva týždne už boli trocha ostrejšie, pretože sme pracovnú dobu trávili v teréne. Hneď ráno som teda nafasoval zbraň,klasický samopal vzor 58, obliekol modulár, ruksak, nasadil prilbu a vycestovali sme do výcvikového priestoru. Tieto dni mali svoje pre a proti. Na jednej strane mi ubehol deň veľmi rýchlo, na druhej bola naozaj strašná zima. Bol som naobliekaný ako cibuľa, no aj tak som cítil chlad. Niektoré dni ukazoval teplomer aj -16. A to už bolo cítiť, nech som mal oblečené čokoľvek. Aj na tréningy sa mi chodilo omnoho ťažšie po celom dni strávenom v lese. 

Koniec koncov, mesiac utiekol ako voda a ja som v ruke držal certifikát o úspešnom absolvovaní kurzu. A tak som sa mohol po mesiaci naplno vrátiť tam, kam patrím – do bazéna.

Ďakujem všetkým inštruktorom kurzu, ale v neposlednom rade aj mojim kolegom, ktorí mi veľmi pomohli k tomu, aby som to zvládol. Stretol som mnoho nových ľudí a mám aj nových kamarátov. Bol to pre mňa naozaj nezabudnuteľný mesiac plný nových zážitkov a skúseností.

Z martinských kasární som cestoval priamo do Popradu. Na čo, už asi určite tušíš. Čakalo ma ďalšie sústredenie. Tentokrát už nie vojenské, ale to ozajstné – plavecké. Dá sa povedať, že ďalšia šoková terapia. To už bol 8. február a ja som sa mohol naplno venovať plávaniu. Klasický režim, dvojhodinovka vo vode ráno, dvojhodinovka vo vode poobede a obdeň k tomu aj posilňovňa. Za deň to bolo približne 13 poctivých kilometrov vo vode. Vo štvrtok 14. februára som ukončil sústredenie a odišiel domov do Topoľčian. Konečne aspoň chvíľu doma, no nie nadlho.

V sobotu 16. februára o 7:30 ráno som už čakal v Nitre na parkovisku zbalený a pripravený na dvojtýždňové sústredenie vo vysokohorskom prostredí, konkrétne v talianskom Livignu. Doma som si stihol oprať veci, pobaliť sa – to je asi všetko, čo sa dá stihnúť za 24 hodín. Do Livigna som cestoval s nitrianskym plaveckým klubom. Našťastie som sa zmestil do mikrobusu, takže som si nemusel tých 850km odkrútiť za volantom.  V Livignu bolo všetko naozaj skvelé, trocha ako v rozprávke. Každé ráno som chodil bežkovať, približne 2 hodinky, poobede dvojhodinovka vo vode a 3x do týždňa posilňovňa. Len toho kyslíku bolo trocha pomenej, keďže som trénoval v 1800 m nad morom. Nadmorská výška robí svoje, stačí si vybehnúť na tretie poschodie do izby a hneď som ťahal jazyk po zemi. Musím pochváliť mojich mladých sparingpartnerov z Nitry, ktorí mi naozaj pomohli kvalitne odmakať tréningy na bežkách a vo vode. 

Z Livigna som sa vrátil 2. marca a konečne priamo do rodných Topoľčian. Vlastne som bol doma až tri týždne a vôbec mi to nevadilo. Minulý týždeň som už znova absolvoval sústredenie mimo Topoľčian, nie však veľmi ďaleko, iba v Banskej Bystrici. Momentálne som znova na chvíľku doma.

Nie, že by som sa sťažoval, veď aj toto je údel vrcholového športu, ale nie nadarmo sa hovorí: Všade dobre, doma najlepšie.

Ranné nástupy v kasárňach

 

Počas pobytu v Martine som si stihol odskočiť na plavecký Galavečer do Prahy

 

Deň voľna v Livignu som obetoval lyžovaniu