Všichni jsou už v Mexiku…

Všichni jsou už v Mexiku…

Ahoj! Po dlhšej pauzičke som sa rozhodol napísať nový blog. Síce je blogov zatiaľ málo, no sľubujem, že sa to zlepší. Pred pár týždňami som absolvoval vysokohorské sústredenie v Mexiku, konkrétne v San Luis Potosí v centre LaLoma. Sústredenie som absolvoval s medzinárodnou skupinou Dirka Langeho spolu s dvoma bojovníkmi zo Slovenska – Jožkom Beňom a Šimonkom Popelkom.

Utorok 1.5. mi o 3:50 ráno zazvonil budík. Keďže ranné vstávanie mi robí celkom problém, mal som nastavené ďalšie tri budíky.Vstal som hneď na prvý, aj keď s ťažkosťami. Nikdy si na to nezvyknem. Päť minút pred pol piatou ma čakal tatino, ktorý viezol mňa aj Joža do Bratislavy, kde sme sa stretli so Šimonom a jeho otcom, presadli si z auta do auta a “premiestnili” sa do Viedne na letisko. Tam sme sa stretli s trénerom Dirkom a ostatnými medzinárodnými plavcami, ktorí cestovali s nami. Vedeli sme, že nás nečaká veľmi príjemný let- 15 hodín v lietadle plus čas strávený na letisku. Prvý let mi ubehol extrémne rýchlo, stáli sme na runway a čakali na povolenie na odlet a zrazu som sa prebral pri pristávaní v Londýne – prespal som celý let.

V Londýne sme sa rozdelili. Nie každý mal rovnaký let do Dallasu, kde sme znova prestupovali, a tak vznikli dve skupinky. Kúpil som si vodu a smeroval som ku “gate”-u. Pri kontrole pasu mi SBS-kár oznámil, že som bol vraj náhodne vybraný na špeciálnu bezpečnostnú kontrolu. A tým sa to začalo. Skontrolovali mi peňaženku, mobil, notebook, tenisky a aj celý príručný ruksak – prešiel som a smeroval som do lietadla, no v tom ženský hlas z reproduktorov ohlásil moje meno, že sa mám vrátiť na miesto kontroly. Nezostávalo mi nič iné, iba sa vrátiť. Na mieste ma čakala nejaká pani, ktorá mi položila všetky možné otázky, snáď aj to, čo som mal na raňajky. Znova ma pustili a ja som mohol smelo nasadnúť do lietadla. Našťastie, keď som sa usadil, zbadal som, že lietadlo je takmer poloprázdne, a tak som mal celé 4-sedadlo len pre seba, čo mi umožnilo preležať celý let. Čítal som knihu, hral som sa na tablete, počúval hudbu, pozeral film. Let prebehol pomerne rýchlo. Pristáli sme, lietadlo zaparkovalo a všetci vstali a čakali, kým sa otvoria dvere. Po chvíľke čakania zahlásila jedna z letušiek do mikrofónu, že všetci cestujúci si majú sadnúť, okrem jedného pasažiera. Hádaj ktorého…Znova padlo moje meno. A tak som kráčal smerom k východu z lietadla. Všetci na mňa pozerali ako na teroristu. Pri východe ma čakal policajt. Priznám sa, že som sa trocha bál. Nevedel som, čo sa deje. Policajt mi oznámil, že musím ísť s ním a vzal ma do nejakej miestnosti, kde mi opäť všetko skontrolovali. Vraj mali podozrenie, že moje tranzitné víza do USA sú falošné. Našťastie, všetko dobre dopadlo a v Dallase sme sa všetci plavci a tréner stretli a absolvovali posledný let, let do San Luis Potosí. Pri presune z Viedne do Mexika som proste nemal šťastie, takže asi nikoho neprekvapí, že moja batožina so mnou do Mexika nepriletela. Na letisku nás čakala pani z vysokohorského centra LaLoma, ktorá nás mala na starosti počas celého sústredenia. Presunuli sme sa do centra, ubytovali sa, a tak sa skončila táto strastiplná cesta.

 

Batožina prišla na druhý deň. Problém však bol, že policajti nevedeli môj kód zámku na kufri, nevedel som ho totiž ani ja, keďžsom kufor v minulosti požičal známym, takže kufor zostal znova na letisku – aspoň že už v Mexicu. Podarilo sa mi zohnať kód, a tak som ho poslal sms-kou pani, ktorá nás mala na starosti. Tretí deň som cestou na ranný tréning našiel pred dvermi môj kufor. Bol to nádherný pocit.

Samotné sústredenie prebehlo už bez problémov, no nebola to žiadna prechádzka ružovou záhradou. Ten, kto už vysokohorské sústredenie absolvoval, určite vie, o čom píšem. Aktivity, ktoré sú “tam dole” úplne ľahké a jednoduché, sú vo vysokej nadmorskej výške peklom. Problém s dýchaním nastáva už pri jednoduchých tréningoch vo vode a aj v posilňovni. Niekedy som mal pocit, že trénujem už cestou na bazén, keďže na bazén som kráčal približne 900 metrov priamo z izby. Postupne som si ale na nadmorskú výšku trocha zvykol a myslím, že som odviedol naozaj dobrú prácu vo vode.

V priebehu troch týždňov som naplával približne 190 km vo vode, z toho približne polovica bola vo vysokej intenzite. Každý deň v týždni som plával približne 4,5 až 5 hodín. Trikrát do týždňa som cvičil v posilňovni a v nedeľu som mal čas na regeneráciu. Vo vode to bolo naozaj náročné a nejedenkrát počas sústredenia som si siahol na úplné dno svojich síl. Párkrát sa mi stalo, že mi z únavy začala tiecť krv z nosa, ale vo vysokej nadmorskej výške je to vraj normálne.

Vysokohorských sústredení som už v mojej plaveckej kariére absolvoval niekoľko, no môžem povedať, že toto bolo jedno z najtvrdších, a zároveň aj najlepších sústredení v mojej kariére.

 

 

 

Na inšpiráciu pripájam jeden tréningový deň:

Ráno

200m rozplávanie

10x300m kraul

400m nohy

200m voľne

6x200m polohovka

4x300m kraul s plutvami

100m voľne

 

Poobede

400m rozplávanie

3x (10x100m prsia)

400m nohy

2x400m kraul/znak s plutvami

200m voľne

800m kraul